Toľko pretvárok, toľko bezcharakternosti u ľudí, ktorí by mali byť výkvetom spoločnosti, nás núti zamyslieť, či sú to tí istí ľudia, ktorí chodili pred voľbami po Slovensku, so sladkými úsmevmi rozdávali rezne, pijatiku, igelitky a nie v jednom prípade aj peniaze, aby ich občania volili, lebo oni sú tí charakterní, odborní, slušní, chcú dobrý štát a do nemoty pre nás robiť a chrániť. Parlament a ľudia, ktorých sme si zvolili sa vyfarbujú do množstva tvári, že nevieme posúdiť, či sa za ich tvárami skrýval Fantomas pred voľbami, alebo sú ich tváre v skutočnosti hájace jeho záujmy. Je hanbou, že prezidentský palácový Fantomas svoju nerušenú návštevu absolvoval pod parou! Najvyšší šéf pán Danko sa po ministrovi Kaliňákovi pasuje za najväčšieho mechanizátora v dejinách Slovenska, ktorý si navliekol tvár mechanizátora, akého poznáme z čias JRD, chodí po družstevnom dvore a hľadá mechanizmy, ako prinútiť poslancov čo si majú obliekať, aké fotoaparáty smú mať, čo majú rozprávať, aby sa neurážali, čo smú napísať na transparenty, lebo si myslí, že on je ten vyvolený, ktorý má právomoc nájsť mechanizmy na umravnenie poslancov. Chce zrejme použiť tie isté mechanizmami, aké použil on a jeho rodina v Revúckych lesoch, či v Montostroji Košice (Danker), lebo sa zdá, že v týchto podnikoch úspešne vytvoril vhodné mechanizmy na to, aby z nich vyšiel podľa neho čistý ako ľalia. Tieto mechanizmy položili základ, aby pán Danko vyrástol na úspešného živnostníka (odchovanec Mečiarovej privatizácie a Slotovho zlodejstva), ktorý v súčasnosti vystupuje s mechanizačnými nápadmi aj v parlamente a myslí si , že má nad hlavou podobnú svätožiaru, akú vidíme na svätých obrázkoch. Divadlo s našim predsedníctvom v EÚ je možno ešte väčšou pretvárkou tvári, akým bol Fantomas. Ktovie, čo si v skutočnosti myslí Slotov súputník o našich politikoch, keď ich teatrálne objíma, najmä ak vie, že sú to tí, ktorí sa súdia s EÚ. Aby toho divadla nebolo dosť, tak aj historický najlepší minister vnútra prichádza s divadelným predstavením s názvom – Náš človek - , súbor pod vedením Kaliho, ktorý túto hru mesiace nacvičuje, najmä to, ako spratať zo sveta dôkazy, starostlivo sa vyberajú biele kone, ktoré po splnení svoje roly osedlané zmiznú. Nakoniec sa nadšeným divákom podhodí kostička, v podobe smutno – smiešnej pokuty. Pri pohľade na tento cirkus, keď Slovensko trápi tisíce nevyriešených problémov bežných ľudí , keď chudoba kvitne na každom kroku, keď je občan vystavený zo strany štátu neuveriteľnej byrokracii a perzekúcii, keď zbytočne zomierajú ľudia sa politici nehanbia nosiť mnohé tváre a jazyky, sa v tejto situácii slušnému občanovi chce napodobniť starú Kelíšku zo Slunce...., keď hovorí: „Velebnosti, jdú blejt!“
Ale, keď nás raz nase...te!
